Handicapovaní

To dievča však (ako som neskôr pochopila) bolo tou povestnou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Mala som obavy, ako sa správať ku chlapcovi na vozíku, ako sa s ním rozprávať, ako...? Premýšľala som, či sa naňho nepozerám príliš veľa alebo naopak, príliš málo a podobne. Neskôr som zistila, že sú vlastne takí istí ako my (prekvapivé zistenie, čo?). Začali ma fascinovať. Títo ľudia študujú, veľa z nich pracuje, športuje, žije aktívnym životom. A majú úžasný zmysel pre humor. Možno nadobudnutý akousi obranou voči okoliu, ale skutočne si dokážu robiť vtipy sami zo seba. Jeden z nich ma pozval do divadla. Moja sestra šla s nami. Po predstavení sme nastúpili do električky, preventívne som sa opýtala sestry, či má lístok. Nášmu handicapovanému spoločníkovi hneď zasvietili oči. „Keď nemáš, nevadí. Ak si so mnou, s „kryplíkom“, nepotrebuješ ho. Iba povieš, že si môj doprovod,“ ponúkol sa veľmi ochotne. Keď sestra víťazoslávne vytiahla z kabelky lístok, trošku mu zosmutneli oči. Dlho sme sa o tom ešte so sestrou rozprávali. Smiali sme sa na tom, ako sa s pokojom v hlase nazval „kryplíkom“.

Sú ohromne skromní. Ak sa spýtate na ich športové úspechy, nikdy nepovedia pravdu. Pridajú si štyri, päť miest. Čiže ak skončili druhí, tak vám povedia, že sa umiestnili na šiestom mieste. Dokážu sa nahnevať. Dve vozičkárky pred budovou školy pofajčievali cigaretky a nahnevane rozoberali dopravných policajtov. „Mastná pokuta to bola. Ale keď ten policajt nedokázal pochopiť, že sa ponáhľam na skúšku a pán docent na mňa nepočká!“ Áno, veľa z nich šoféruje. Nesťažujú sa. Im cesta do školy trvá dvakrát dlhšie ako nám. Nám, ktorí nerozumieme, že musia bývať bezbariérovo, bezbariérovým výťahom zísť pár poschodí na prízemie, vyjsť bezbariérovým východom, nastúpiť do bezbariérového autobusu, nájsť tie správne uličky (bez schodov a prekážok) do školy...

Je zvláštne, keď si občas my zdraví hovoríme, ako je na svete ťažko a nespravodlivo, aké prekážky máme na svojej ceste životom. Je zvláštne, keď upadáme do žiaľu a smútku a nič nám nedáva zmysel. Je zvláštne, že títo ľudia našli zmysel žiť, majú chuť žiť. Je to zvláštne, ale títo ľudia ma denne učia, že život sa nikdy nekončí, že treba bojovať. Škoda, že sa pár výnimiek stále nájde a nedokáže dávať toto posolstvo ďalej. Napríklad taká známa slovenská speváčka, ktorá je už len umelou hviezdou na nebi. Ako tá mohla ovplyvniť svojich obdivovateľov a priaznivcov v myslení, otvoriť im oči. Koľko im toho mohla dať. Možno aspoň toľko, čo mne dali títo ľudia, s ktorými bývam pod jednou strechou.