Náhodou som sa zatúlala na turnaj vozíčkarov vo florbale. Po celej budove bolo plno vozíkov, handicapovaných, ale i zdravých ľudí, ktorých ich prišli podporiť. Bol to prvý turnaj takéhoto medzinárodného rázu v Prahe - Holandsko, Španielsko, Nemecko, samozrejme nesmelo chýbať aj Česko ( v úlohe organizátora). Dokopy sa ho zúčastnilo 10 tímov. Keďže študujem na univerzite, kde študuje aj mnoho handicapovaných, nebolo to pre mňa žiadne prekvapenie či dokonca stres z toho, ako s nimi budem komunikovať. Nakoniec som sa od turnaja nevedela odlepiť, občas som nestačila sledovať loptičku. Samozrejme, hráči zo západných krajín mali kvalitnejšie, rýchlejšie vozíky, špeciálne určené iba na šport. Česi nakoniec obsadili posledné dve mieste, nebolo to však o tom. Vedeli o tom tak oni ako aj ja.
Rozmýšľala som nad rozhodcami a v duchu dávala klobúk dole. Takisto som myslela na trénerov. Počúvala som na chodbách a pred areálom živú vravu a smiala som sa s nimi. Fandila som svojmu tímu. Druhý deň sa hralo finále. Celý ten čas som čakala nejakých novinárov, fotografov, ak nie televíziu, tak aspoň niekoho z novín. Nik však nedošiel. Toľká škoda. I preto som sa rozhodla opäť niečo pridať na svoj blog.
Po finále nasadli do áut a v sprievode polície vytvorili konvoj smerujúci do historického centra. Pozreli si Prahu. Večer sa konalo slávnostné vyhlásenie víťazov. Všetci všetkým fandili, tlieskali, kričali, povzbudzovali. A opäť som sa musela smiať a úprimne im tlieskať. Konal sa raut, všetci pekne vyobliekaní, poniektorí hladní, iní hodnotiac priebeh turnaja. Ku koncu (ani nie po skončení) síce organizátori (rautu, nie turnaja) zvyšné jedlo hneď chceli skonfiškovať, to sa im však nakoniec nepodarilo. Sedla som si za stôl k jednému chlapcovi, nevedela som, že je víťazom paraolympiády v lukostreľbe. Na chvíľu medzi nami zavládla živá diskusia. Neskôr som sa dozvedela, že s nápadom zorganizovať turnaj prišiel chlapec bývajúci o poschodie nižšie. Veľká vďaka.
Áno, raz som už na svojom blogu o handicapovaných písala. Ale opäť mi dali niečo nové a dokázali vo mne prebudiť to stratené.