Strach

Pýtajú sa ma, či je možné dosiahnuť dokonalosť. Pýtajú sa ma, prečo to podľa mňa nie je možné. Pýtajú sa ma, na čo tu vlastne potom sú. Pýtajú sa. Majú 19 či 20 a tak ohromne veľa sa pýtajú. A nedokážu nájsť odpoveď. Prečo sa mladí ľudia tak bláznivo boja budúcnosti? Boja sa jadrovej vojny? Či tretej svetovej vojny? Boja sa, pretože si nevedia predstaviť svoj nastávajúci život. Boja sa vlastne len sami o seba.

A tá šialená predstava nemožnosti predstaviť si, nemožnosti vedieť o budúcnosti, tá ich straší. A práve tá je pre mňa najkrajšia. Teším sa na svoj život, tak strašne sa teším. Pretože každý deň prinesie niečo nové, niečo neočakávané, niečo pekné. Nikto ani len netuší, čo prinesie ďalší deň, ďalšia sekunda. Z čoho sa máme tešiť, často sa ma pýtajú. Odpovedám im typickým klišé (ktoré tak nemám rada, ale niektoré klišé sú proste životné pravdy, o opaku ma nikto nepresvedčí...). Kvôli úsmevu, ktorý ti niekto daruje na ulici. Kvôli slnku, kvôli pohladeniu, podpore kamarátov, kvôli vôni trávy a pocitu domova. Je pravda, že ani ja nie som osoba, ktorá by s touto myšlienkou každý deň vstávala a zaspávala. Snažím sa však na to myslieť, čo najviac. A byť vďačná. Byť vďačná, že som tu, že i mne bolo umožnené byť súčasťou tohto sveta a možno i malou troškou prispieť do jeho histórie.

Mladých netrápi zmysel života. Mladých trápi ich život, ich svet. Možno trochu sebecké, ale v podstate to chápem. Áno, dnešný svet je takýto. Mladí sa boja snívať. Pretože sa boja, že ich sny sa nenaplnia. Keď zatvoria oči vidia svoju budúcnosť, svoj sen, svoju predstavu. Keď ich však otvoria, skutočnosť je iná. Boja sa snívať, boja sa bojovať, boja sa o svoj osud.

Mám 20, nezjedla som všetku slávu sveta, som ešte mladá, na začiatku a mám sa skutočne, čo učiť. Hovorím im, aby sa nebáli. Nikdy nevedia, kedy vyjdú na ulicu a zrazí ich trebárs električka. Možno i dnes... Alebo zajtra..