reklama

V láske je nenávisť a v nenávisti...

Pamätám sa, ako som raz vyslovila vetu: „Ja nikdy nepoviem nenávidím.“ Áno, nemám rada kliešťov, pocit neumytých rúk, nespravodlivosť... No prišlo to. Ja nenávidím MHD. Možno to bude znieť bizarne, ale práve túto vetu som nepovedala nikde inde ako v autobuse mestskej hromadnej dopravy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Stála som uprostred autobusu a čosi rozoberala so svojou kamarátkou. Hovorili sme čosi o vzťahoch a ja som jej s pevným odhodlaním povedala, že nikdy nepoviem nenávidím. Že nikto a nič nie je tak skazené, aby som bola schopná vysloviť tak silné slová. Pán vedľa mňa nás pozorne počúval. Nevadilo mi to. Povedal mi, že som ešte mladá a že ešte toho prežijem veľmi veľa. Tiež rozmýšľal rovnako ako ja, keď bol mladý. Teraz má prevažnú časť života za sebou a vie, že slovo nenávidieť ľudia nevymysleli len tak. Veľmi často myslievam na toho človeka, bol čímsi výnimočný, čímsi zaujímavý. Je to tak, dospela som. Viem, že nenávidím. Nenávidím MHD.

Asi pred týždňom som asi po miliónty raz cestovala tým dusným, smradľavým, malým a prepchaným dopravným prostriedkom, autobusom číslo 32. Vošla som dnu a keďže som mala na pleci náklad školských vecí (a samozrejme ťažkého notebooku na odľahčenie nudných hodín) hľadala som miesto na sedenie. Bolo čosi po deviatej ráno, čo znamenalo, že som našla ešte jedno voľné miesto. Mala som šťastie, bolo v smere jazdy (býva mi zle, ak sedím opačne, je to moja úchylka). Ale moje vyvolené sedadlo bolo pri okne, takže som sa musela dostať cez troch ľudí a samozrejme, urobiť to ešte aj slušne. Akosi sa mi to podarilo. Sláva, sedím!

Minútu na to, začal chlapík vedľa mňa vysvetľovať svojmu kolegovi oproti mne, že mu ktosi dnes musel porobiť. „Zišlo mi z očú.“ Kolega nechápal, gúľal očami a posmešne sa usmieval. Hneď mi zišla na um moja bláznivá família, ktorá ma minule donútila urobiť si procedúru s uhlíkmi ako istú prevenciu proti porobeniu. Celkom som sa na ňom bavila. Ustráchane sa obzeral okolo seba, niečo táral. Ale keď začal vykrikovať: „To je svedomie, to je svedomie! Pozrite, on sa nedokáže človeku pozrieť do očí, to je charakter!“ začala som sa báť. Báť sa, že mi porobí a večer ma opäť čakajú uhlíky. Obzerala som sa, ale nedokázala som identifikovať osobu, o ktorej rozprával. Výplod jeho mysle alebo nevšímavosť všetkých ľudí na svete. Pomaly prichádzala moja cieľová zastávka a ľudí iba pribúdalo. Posledné tri minúty som rozmýšľala, ako sa pretlačím ku dverám.

Tak som čakala a keď som už mala vystupovať, postavila som sa. Možno to bolo neskoro, ale ja skutočne nemám rada ľudí, ktorí sú prichystaní na výstup už štyri zastávky pred ich konečnou, zväčša to prináša nejaké tie modriny na telách spolucestujúcich. Nie, nebolo to neskoro. Ale ten chlapík s čarodejníckou mocou ma nie a nie pustiť, nechcela som byť neslušná (veď čo ak by mi porobil, toho som sa bála v tej chvíli viac ako čokoľvek iného). Ok, som v uličke, tlačím sa, ospravedlňujem, prosím, deriem sa. Už-už som tam a dvere sa začínajú zavierať. Nie! Moja ruka automaticky vyletí k modrému tlačidlu „dvere“ a červenému „stop“. Stláčam ich ozlomkrky. Ľudia sú zdesení, pohoršení, mladí súcitia so mnou. Autobus sa pohýna a ja nemyslím na nič iné, iba na výraz mojej matikárky, keď zmeškám na najúžasnejšiu hodinu pod slnkom. Stláčam, ale autobus je už široko-ďaleko od mojej zastávky. Nahnevám sa a rozmýšľam nad tým, prečo ľudia vymýšľajú neužitočné veci. Načo si dávajú prácu s farebným odlíšením na tlačidlách? Načo s nápismi? Načo? Keď sa ich naše ruky budú dotýkať zbytočne?

Vystúpila som, začala som ľahším šprintom. Neskôr prešiel do bláznivého behu. Nikdy by som nebehala do školy. To som hovorila, keď som ešte nepoznala moju matikárku. Na sekundu som to stihla, sadla si celá mokrá a udychčaná na svoje miesto. Večer som si uhlíky nerobila. Načo predsa? Je to neužitočná vec... Na druhý deň som sa zobudila chorá a nevyspaná. „To bude z toho šprintu, nachladila som sa. Určite to bude z toho šprintu.“, ubezpečovala som sa. Aj keď som veľmi dobre vedela, že to nie je pravda. Že mi niekto musel porobiť...

Psychológovia majú pravdu. Milujeme i nenávidíme zároveň. Milujem a nenávidím MHD. Je to zvláštne, ale napriek všetkému milujem to miesto, kde môžem spokojne sledovať ľudské osudy, charaktery, názory. Miesto, kde sa toho stále toľko deje. Vlastné auto by som nikdy nechcela, práve pre toto. Pre to, že v aute nie sú cudzí ľudia, ktorých sa môžete báť, smiať sa na nich, zamyslieť sa nad ich osudmi a že v aute nie sú ani tlačidlá „stoj“ a „dvere“.



Katarína Holečková

Katarína Holečková

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ak vás prestane baviť, že vás nikto nepočúva, vytvoríte si vlastný blog. Azda si vás aspoň niekto prečíta. Zoznam autorových rubrík:  ŠkolaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu